Zlatá hodinová sadzba

Zlatá hodinová sadzba

Známa situácia: Zákazník zadá pracovný príkaz – službu plus malé detaily, ak sa vyskytnú. O pár dní príde zákazník a chce si auto vyzdvihnúť. Pri odovzdaní je ešte všetko v poriadku, no keď mu doručia účet, zatmie sa mu pred očami. Niekoľko stoviek eur – materiál a pracovný čas. S novým autom by sa to dalo vydržať, ale so starou misou? Ak teraz dáte náklady na servis a opravy do vzťahu k hodnote vozidla, pochopíte, že zákazníci lapajú po vzduchu. Otázka teda znie: bol už prah bolesti dosiahnutý? Môže spoločnosť dokonca zvýšiť hodinové sadzby bez toho, aby stratila zákazníkov a teda potrebný obchod?

Tvrdé fakty
Pozrime sa na čísla podrobne: Oddelenie ochrany spotrebiteľa Pracovnej komory porovnalo hodinové sadzby z roku 2003 s tými z roku 2013. Pozorované boli len dielne v oblasti Viedne - nezávislé aj značkové firmy. Čísla sú pomerne prekvapivé: priemerná hodina mechanika stúpla z približne 82 eur s DPH na 115,22 eura. Do desiatich rokov je to o 40,5 percenta viac.
Inštalatérske hodiny stúpli z 95 na 144,12 eura, čo je nárast o 51,7 percenta. Pracovný čas maliara stúpol z približne 97 na 146,30 eura. Plus 50,8 percenta. Zhruba povedané: za desať rokov sa náklady na mechanikov pre zákazníkov zvýšili približne o 50 percent. Je to pozoruhodné číslo, pretože inflácia – ročná miera nárastu – bola 24,7 percenta za rovnaké obdobie počas desiatich rokov. To je polovica.
Zákazník dielne má pocit, že náklady sa neúmerne zvýšili. Aj keď sa predpokladá, že zmluvní zamestnanci boli kompenzovaní za zvýšenie inflácie v priemere o 2,47 percenta, hodinová sadzba v dielni je stále približne o 25 percent vyššia ako ich vlastný mzdový vývoj.
Pre porovnanie: Aktuálna priemerná čistá hodinová mzda zamestnaného Rakúšana vrátane dovolenky, špeciálnych platieb, sick days a pod. je podľa Statistics Austria okolo 12,50 eura. Každý, kto si nechá opraviť auto, musí odpracovať približne desať hodín, kým si zarobí hodina v dielni. Pikantná bieda – pre obe strany.

Jasné slová
Friedrich Nagl, spolkový majster automobilových technikov, nachádza v rozhovore jasné slová: „Práh bolesti bol nielen dosiahnutý, ale už bol prekročený.“ Na otázku, ako je možné, že miera inflácie vo firme je dvakrát vyššia ako inflácia, pozná odpoveď aj Nagl: "Dôvodov je niekoľko: Po prvé, dodatočné mzdové náklady. Tie dosahujú 104 percent. Ak firma platí svojim zamestnancom o tri percentá viac, potom ich to stojí šesť percent. Ak chce samotná firma niečo zarobiť, zvýšenie by muselo byť okolo ôsmich percent. A to, že nie len o tri percentá majú firmy mzdu vyššiu, pozri mzdu viac, viď. uplynulo posledných desať rokov, ale niečo z toho som prehltol sám." Obchodná komora nám potvrdila, že na jedno euro na mzde navyše musí firma minúť dve eurá. Cenu v hodinových sadzbách nepoháňa len mzda mechanika, ale treba brať do úvahy všetky prevádzkové náklady. "Okrem mzdových nákladov sa zvýšili aj investičné náklady. Navyše moderné vozidlá sú čoraz zložitejšie. To znamená, že treba podporovať školenie a ďalšie vzdelávanie zamestnancov - aj to stojí veľa peňazí," hovorí Friedrich Nagl.

Zmeniť rámcové podmienky
Erik Papinski, spolkový majster karosárskych technikov, to vidí podobne ako Nagl: "Nemzdové náklady znižujú atraktívnosť Rakúska ako obchodného miesta. Majte na pamäti, že aj Raiffeisen a Voest otvorene hovoria o emigrácii." Papinski tiež verí, že prah bolesti pre zákazníkov bol dosiahnutý: "Áno, určite. Pretože by ste nemali zabúdať, že všetky dodatočné náklady v konečnom dôsledku znáša koncový zákazník. Či už ide o maslo alebo v dielni." Preto podľa Papinského a Nagla treba rámcové podmienky konečne preskúmať a zmeniť. Vysoké dodatočné mzdové náklady nie sú záťažou len pre firmy, ale aj pre zamestnancov, keďže často nedostanú ani polovicu zvýšenia platov. Je teda lopta na strane politikov? Áno, vo veľkej miere. To však nie je všetko, ako pokračuje Papinski: "Niektoré firmy zrejme nekalkulujú úplne správne. Ale ťažko im to môžete vyčítať, keďže najmä menšie a stredné firmy majú sotva kapacity na to, aby sa popri svojej hlavnej činnosti venovali aj bankovým rokovaniam a detailným kalkuláciám nákladov. Chýba ani tak pochopenie, ako skôr čas." Friedrich Nagl vidí veľkú potrebu konať: "Aby sme mohli ako firma urobiť správnu kalkuláciu, treba brať do úvahy mnohé aspekty ako obchodné predpisy, systémy sociálneho zabezpečenia, daňové podmienky atď. Ale kto má na to čas? Najmä keď sa všetky tieto faktory neustále menia."

A teraz?
Erik Papinski presadzuje zásadnú reorganizáciu. "Pozrite sa do Ameriky. Tamojší daňový systém je oveľa jednoduchší ako náš a stále funguje. Musíme prejsť celý systém a vyčistiť ho. To by veľmi pomohlo." Friedrich Nagl vidí spoločnosti v dileme: "Výrobcovia motorových vozidiel už nemôžu prenášať dodatočné náklady na zákazníkov, pretože prah bolesti už prekročili. Preto brzdia investície, čo môže z dlhodobého hľadiska viesť ku konkurenčnej nevýhode." Nagl nemá všeliek, ale má dobre mienenú radu: "Môžete do smrti šetriť a do smrti investovať. Cieľom je zdravá stredná cesta. Rozumne vypočítané ceny, ale žiadna úžera alebo dumpingové ponuky." Pretože tie by následne poškodili celé odvetvie. A to si teraz nikto nemôže dovoliť.